Muž

Stačilo tak málo. Dostal som sošku môjho obľúbeného mýtického symbolu alebo jednu prepísanú pesničku od Jaromíra Nohavicu. Kúpili si ma aj kľúčenkou, ktorú mi doniesli z dovolenky, čo som ich vtedy pár dní nevidel. Prijal som to, ale nestálo to za to, byť ten čas bez nich a dostať za to len prívesok na kľúče. Ani mne netrebalo veľa aby som si ich kúpil a rád som si ich kupoval malými darčekmi. Potom to začne chýbať, všetky tie maličkosti, keď žijeme len pre to dôležité. Vždy si ma však kúpili hlavne tým, že ma mali radi. Tak prečo som si ich tým istým nedokázal kúpiť aj ja, lebo mal som ich rád tiež. Určitým spôsobom ešte mám aj keď ten veľký cit už odišiel do večných lovíšť a ja som sa zmieril, že to čo bolo už nebude. Čím si ma to len stále kúpi samota, že jej podľahnem? Akousi neopísateľnou náročnosťou na vnútro človeka aj keď si občas želám byť niekto iný s inými potrebami a hodnotami života. Je to tak zasrate ako je a ja verím na lásku aj keď dnes mi už je z toho slova občas na grcanie.