Muž

Stále sa ma pýtajú čomu verím, no nikto neuveril vo mňa, že som živá bytosť, že cítim a môžem milovať, som len nepotrebná súčiastka v mechanizme spoločnosti. Nemám chuť písať o svojom živote, lebo sa hneď na to každý zavesí svojou slabomyseľnosťou, lebo sa to nedá pochopiť, dajú sa prečítať fakty, nie však žiadne pocity. Som znova skleslý a už ma nezachráni ani noc, ani neviditeľný plášť. Teraz mám právo aby mi život nedával zmysel. Mám ho rád, až príliš, až mu to vadí ako veľmi. City sú ako lepra a ja sa rozpadávam. Tečie mi sopeľ z nosa, skôr kvapká. Som tu, keď vôbec niesom tu. Len ako malý som si útechou. Už len na seba spolieham, hádam sa nezradím, to by som tu už nemal nikoho. Nekrivdím priateľom, blízkym a známym. Vravím o svete a pocite z neho. Nikdy som nebol v kozme, ale viem aká je naša planéta márnivá. Záleží vždy na všetkom, len nie na tom čo jediné skutočne môže záležať. Som ako uplakaná žena, vo svete kde chcú byť ženy mužmi. Možno raz ostanem tou poslednou ženou. Možno mi nikdy nestačilo, chcem viac!

Zažil som ich viac, no nikdy neboli nejakým veľkým utrpením pre ego, či pre srdce. Je iné byť odmietnutý a iné dostať kopačky od niekoho u koho máte už vytvorený ten pocit, že aj on vás miluje. * Prvý krát som dievčaťu vyznal lásku v 15ke. A nemyslite si, že cez net! To som býval na dedine a niesol jej kvety, ktoré som deň predtým kúpil v meste, skrz celú dedinu až do baru kde vypomáhala mame s obsluhou. Bolo to tak trápne, úplne všetko okolo toho, veru niekedy je možno ľahšie ísť vstrúc smrti ako sa ísť niekam vyznať z citov, teda zaľúbenia. Samozrejme, bol som neúspešný, čo by som aj chcel na prvý krát, že? :) Ale akosi ma to nezlomilo, aj som si tak trochu vydýchol, že to napätie už mám za sebou aj keď som bol z toho kúsok sklamaný. * Bolo ich dosť takých, odmietnutí, u ktorých som priam šťastný, že k nim došlo, poznajúc o aké išlo dievčatá a poznajúc aký hlúpy som vtedy musel byť, keď som sa do nich zaľúbil, či vôbec o nich uvažoval. Len do piatich dievčat na svete som bol za svoj krátky život ozaj hrozne zaľúbený a z toho so štyrmi som chodil. To jedno, to bolo asi jediné skutočné odmietnutie môjho života. Ani neprijala kvety čo som jej kúpil, cítila by sa vraj potom zaviazane. Týždeň, dva predtým sme kade tade chodili, boli sme v kine, v čajovni, prechádzali sa po parku kde mi povedala, že by chcela predávať umenie na dražbe. Ani netuším čo s ňou je, hádam sa jej vodí dobre. :)

Stačilo tak málo. Dostal som sošku môjho obľúbeného mýtického symbolu alebo jednu prepísanú pesničku od Jaromíra Nohavicu. Kúpili si ma aj kľúčenkou, ktorú mi doniesli z dovolenky, čo som ich vtedy pár dní nevidel. Prijal som to, ale nestálo to za to, byť ten čas bez nich a dostať za to len prívesok na kľúče. Ani mne netrebalo veľa aby som si ich kúpil a rád som si ich kupoval malými darčekmi. Potom to začne chýbať, všetky tie maličkosti, keď žijeme len pre to dôležité. Vždy si ma však kúpili hlavne tým, že ma mali radi. Tak prečo som si ich tým istým nedokázal kúpiť aj ja, lebo mal som ich rád tiež. Určitým spôsobom ešte mám aj keď ten veľký cit už odišiel do večných lovíšť a ja som sa zmieril, že to čo bolo už nebude. Čím si ma to len stále kúpi samota, že jej podľahnem? Akousi neopísateľnou náročnosťou na vnútro človeka aj keď si občas želám byť niekto iný s inými potrebami a hodnotami života. Je to tak zasrate ako je a ja verím na lásku aj keď dnes mi už je z toho slova občas na grcanie.