Muž

Stále sa ma pýtajú čomu verím, no nikto neuveril vo mňa, že som živá bytosť, že cítim a môžem milovať, som len nepotrebná súčiastka v mechanizme spoločnosti. Nemám chuť písať o svojom živote, lebo sa hneď na to každý zavesí svojou slabomyseľnosťou, lebo sa to nedá pochopiť, dajú sa prečítať fakty, nie však žiadne pocity. Som znova skleslý a už ma nezachráni ani noc, ani neviditeľný plášť. Teraz mám právo aby mi život nedával zmysel. Mám ho rád, až príliš, až mu to vadí ako veľmi. City sú ako lepra a ja sa rozpadávam. Tečie mi sopeľ z nosa, skôr kvapká. Som tu, keď vôbec niesom tu. Len ako malý som si útechou. Už len na seba spolieham, hádam sa nezradím, to by som tu už nemal nikoho. Nekrivdím priateľom, blízkym a známym. Vravím o svete a pocite z neho. Nikdy som nebol v kozme, ale viem aká je naša planéta márnivá. Záleží vždy na všetkom, len nie na tom čo jediné skutočne môže záležať. Som ako uplakaná žena, vo svete kde chcú byť ženy mužmi. Možno raz ostanem tou poslednou ženou. Možno mi nikdy nestačilo, chcem viac!

U mňa tomu ani inak nebolo. Vždy to vzplanutie bolo tak rýchle, aj keď vzťah sa už mohol potom vyvíjať pomaly. Nikdy mi žiaden takýto vzťah nevyrástol z priateľstva, možno aj tam je môj pes zakopaný. Kamarátky, ktoré dlhšie poznám akosi neviem vnímať sexuálne. Sám neviem, či to môže byť problém, no proste dávam na svoje nadvedomé vnemy a intuíciu a tá akosi vždy vie vycítiť hneď, či je to tá pravá. A veru vždy aj bola, lenže tak jasnozrivý aby som vedel, že to tak rýchlo skončí som až nebol. :) Lebo dnešné dievčatá sú také, že sa nejako boja keď to s nimi myslíte až príliš vážne, ale na druhej strane sa sťažujú, keď je to až príliš nevážne. Asi som nenašiel tú ich pravú mieru, no naozaj je sa ťažké krotiť, keď ste zaplavený morom túžob. Najviac neznášam vlastnú zúfalosť, keď rozumu došlo, že už to skončilo, ale srdce stále ľúbi. A že mu to občas dlho trvá sa odľúbiť! Že nechať toho človeka ísť je osudová chyba, no nemám na výber. Keby som aspoň niečo viditeľne pokašľal. Nech urobím čokoľvek, nemám šancu to zastaviť, čím viac sa úprimne snažím, tým viac vyzerám ako somár a cvok. Potom si len ľahnem do postele a spím aby som sa aspoň nejako vzdialil zo sveta, ktorý ma nebol schopný prijať takého aký som.

Je paradox ak nemáte všeobecne problém s dievčatami, ak s nimi dokážete umne a zmysluplne komunikovať, ak ich viete pochopiť, ak im rozumiete, ak si ich viete získať aj bez toho aby ste museli byť strategický, ale postrádate tú pravú. Ani si ich nechcete získať a získate si. Myšlienkami, básňami, slovami, výzorom, sebadôverou, temperamentom, nežnosťou či niečím iným nepomenovateľným. Áno, iste aj mne sčasti záleží na výzore, inteligencii a podobne, ale na čom najviac, na vnútri človeka, konkrétne na tom, čo preňho znamenám. A ja chcem aby ma mal rád nie pre to aký som, ale proste mňa. Aby si to nepotreboval logicky zdôvodniť, žiaľ moje bývalé si to vždy nejako logicky zdôvodniť potrebovali a asi im to nevyšlo. Virtuálne zaľúbenie nie je pre mňa ozajstným, aj preto som niekoľkým dievčatám máličko ublížil, keď som ich naživo taktne odmietol ja. Svoje bývalé som spoznal skrz realitu. Nemyslím, že je iný spôsob ako skutočne poznať človeka. Nebol problém získať si (na chvíľu) ani tie najkrajšie, najnedostupnejšie dievčatá pod slnkom, hlavne preto, že som ich ozaj miloval. Problém bol, že so mnou neostali. Že som pre nich asi až príliš iný, či nevšedný. Už je to nemožné, ale vždy som sníval o tom, že mi to vyjde na prvý krát. Čo iný muž počíta ako svoje skóre, ja vnímam ako svoje zlyhanie pre ktoré trpím akýmsi nechutenstvom. Takýto asi nepatrím do tohto sveta, čo ma mrzí, lebo ja sa nehodlám zmeniť.

Zažil som ich viac, no nikdy neboli nejakým veľkým utrpením pre ego, či pre srdce. Je iné byť odmietnutý a iné dostať kopačky od niekoho u koho máte už vytvorený ten pocit, že aj on vás miluje. * Prvý krát som dievčaťu vyznal lásku v 15ke. A nemyslite si, že cez net! To som býval na dedine a niesol jej kvety, ktoré som deň predtým kúpil v meste, skrz celú dedinu až do baru kde vypomáhala mame s obsluhou. Bolo to tak trápne, úplne všetko okolo toho, veru niekedy je možno ľahšie ísť vstrúc smrti ako sa ísť niekam vyznať z citov, teda zaľúbenia. Samozrejme, bol som neúspešný, čo by som aj chcel na prvý krát, že? :) Ale akosi ma to nezlomilo, aj som si tak trochu vydýchol, že to napätie už mám za sebou aj keď som bol z toho kúsok sklamaný. * Bolo ich dosť takých, odmietnutí, u ktorých som priam šťastný, že k nim došlo, poznajúc o aké išlo dievčatá a poznajúc aký hlúpy som vtedy musel byť, keď som sa do nich zaľúbil, či vôbec o nich uvažoval. Len do piatich dievčat na svete som bol za svoj krátky život ozaj hrozne zaľúbený a z toho so štyrmi som chodil. To jedno, to bolo asi jediné skutočné odmietnutie môjho života. Ani neprijala kvety čo som jej kúpil, cítila by sa vraj potom zaviazane. Týždeň, dva predtým sme kade tade chodili, boli sme v kine, v čajovni, prechádzali sa po parku kde mi povedala, že by chcela predávať umenie na dražbe. Ani netuším čo s ňou je, hádam sa jej vodí dobre. :)

Serie ma smútok, serie ma ľútosť, serie ma zatrpklosť, ale serie ma aj to, že jedinou šancou je nádej, ktorá je štatističky beznádejná s malými šancami na výhru. Nikdy som sa neodvážil premrhať ani tú najmenšiu šancu k láske a naopak som nešiel ani na istotu tam kde som to tak necítil, že by to láskou mohlo byť. Všetky moje predchádzajúce priateľky boli nežné a citlivé, ozaj! Čo som vtedy potreboval, čo som si vtedy vážil, lebo boli iné ako väčšina tých dnešných, ktoré ma odradia už len tým ako ľahko sú dostupné, ktoré by si ani nemali šancu získať muža ak by sex neexistoval. No moja posledná bola od všetkých odlišná. Poviete si, čo je to dva týždne. No pre mňa to bolo viac ako 13 mesiacov s mojou najdlhšou láskou (takto s odstupom času by som to slovo mohol dať do úvodzoviek, ale vtedy to pre nás láska naozaj bola) s ktorou sme boli deň čo deň. Tá posledná, ona jediná nebola mŕtva, ona sa tak nesmierne krásne smeje, je to až tak neskutočne nádherné. Prvé dievča, ktorú neporazilo z toho, že život je zmena. Cítim v nej divokosť, hĺbku no aj vernosť k rozumu na úkor citu, no cítim, že raz sa to prelomí, no už asi nebudem ten, kto bude mať šancu, ju takú zažiť. No teraz je to môj jediný sen ona, aj keď ju občas priam nenávidím, no ešte viac milujem.

Milujem ak ona mňa nemiluje? To nebolo iba zamilovanie, nešťastné zamilovanie, lebo som zažil aj jej dotyk aj jej bozk. A potom mi povedala, že budeme iba kamaráti. Nebolo to prvý krát, štvrtý. Pre mňa ťažké, lebo som vždy veril, že mi to vyjde na prvý, že to naozaj tak platí, že keď niekoho skutočne milujem tak to pre toho druhého naozaj niečo znamená. Vždy ušli, lebo som to vraj myslel až „moc vážne“. To vôbec niesom týpek, ktorý sa hrnie do manželstva alebo niekam inam, trebárs do sexu. Som náročný, radšej si počkám a vždy som si vybral správne dievča, aj keď asi až tak správny ten výber nebol, vyberalo srdce, ale aj ono má svoje vnemy. Oni boli vždy iné, hlbšie, čarovné. Nebolo to tak dávno čo som dostal „kopačky“, tak sprostý slangový výraz. Znie príliš obyčajne, no pre mňa niečo také obyčajné nie je, že sa mi niekto vyserie na hlavu. Čo tam po mužskom hrdom egu, na to sa môžem vykašľať, ale ako to ublíži vnútru, keď sa dostaví nezáujem od človeka, ktorý pre nás znamená všetko. Tá hlúposť vo mne, že túžim sa s ňou milovať. Keď počujem jej meno alebo o nej od známych, tak ma len zovrie vo vnútri. Že to nič neznamená mať niekoho rád, že to žena nevie oceniť, keď ju miluješ. Vraj predtým nemala vážny vzťah, no spala s niekým a mne to proste vadí aj keď to neviem vysvetliť. Lebo ja som už úplne nevážny keď jej ani za tu pusu nestojím. Cítim sa ako somár, inak sa neviem a možno ani nechcem. Láska je už len popolom čo si sypem na hlavu.

Stačilo tak málo. Dostal som sošku môjho obľúbeného mýtického symbolu alebo jednu prepísanú pesničku od Jaromíra Nohavicu. Kúpili si ma aj kľúčenkou, ktorú mi doniesli z dovolenky, čo som ich vtedy pár dní nevidel. Prijal som to, ale nestálo to za to, byť ten čas bez nich a dostať za to len prívesok na kľúče. Ani mne netrebalo veľa aby som si ich kúpil a rád som si ich kupoval malými darčekmi. Potom to začne chýbať, všetky tie maličkosti, keď žijeme len pre to dôležité. Vždy si ma však kúpili hlavne tým, že ma mali radi. Tak prečo som si ich tým istým nedokázal kúpiť aj ja, lebo mal som ich rád tiež. Určitým spôsobom ešte mám aj keď ten veľký cit už odišiel do večných lovíšť a ja som sa zmieril, že to čo bolo už nebude. Čím si ma to len stále kúpi samota, že jej podľahnem? Akousi neopísateľnou náročnosťou na vnútro človeka aj keď si občas želám byť niekto iný s inými potrebami a hodnotami života. Je to tak zasrate ako je a ja verím na lásku aj keď dnes mi už je z toho slova občas na grcanie.

Deň za dňom môjho života žijem ako nadržaný samec, ktorého kláti sex. Až na tie chvíle impotencie, ktoré prídu v čase zaľúbenia či sklamania je tu stále tá túžba milovať sa s ňou. Nikdy som sexu neprepadol, neviem či je to dobré a či zlé, každý to hodnotí inak a obvykle aj podľa toho žije. Dá sa naň myslieť bez lásky, ale u mňa ho nemožno bez lásky mať, som taká debilnejšia forma človeka, nevhodná pre tento svet. Som zdravý? Som chorý? Asi niečo medzi tým, možno iba sklamaný pako, no možno niečo viac. Mám chuť to zo seba dostať von a tak to tu sakra píšem. Pri mojej premenlivosti ma to niekedy vôbec netrápi, no inokedy hej. Trápi ma neschopnosť žiť plnohodnotný vzťah. Že som po tom všetkom už ako nejaké monštrum. Že to tak musí byť ak chcem súžiť sám so sebou. Že úprimnosť sa nevypláca. Pomaly umieram z tak kokotného sveta, akým je, čo sa týka dnešných vzťahov. Raz je vinník on, inokedy som ja ten neschopný a vinný. Niesom človek skúsený či neskúsený, iba človek zijúci a napíšem tu zopár veselých, smutných, skurvených aj zázračných príbehov a postrehov, ktoré som zažil.