Muž

Stále sa ma pýtajú čomu verím, no nikto neuveril vo mňa, že som živá bytosť, že cítim a môžem milovať, som len nepotrebná súčiastka v mechanizme spoločnosti. Nemám chuť písať o svojom živote, lebo sa hneď na to každý zavesí svojou slabomyseľnosťou, lebo sa to nedá pochopiť, dajú sa prečítať fakty, nie však žiadne pocity. Som znova skleslý a už ma nezachráni ani noc, ani neviditeľný plášť. Teraz mám právo aby mi život nedával zmysel. Mám ho rád, až príliš, až mu to vadí ako veľmi. City sú ako lepra a ja sa rozpadávam. Tečie mi sopeľ z nosa, skôr kvapká. Som tu, keď vôbec niesom tu. Len ako malý som si útechou. Už len na seba spolieham, hádam sa nezradím, to by som tu už nemal nikoho. Nekrivdím priateľom, blízkym a známym. Vravím o svete a pocite z neho. Nikdy som nebol v kozme, ale viem aká je naša planéta márnivá. Záleží vždy na všetkom, len nie na tom čo jediné skutočne môže záležať. Som ako uplakaná žena, vo svete kde chcú byť ženy mužmi. Možno raz ostanem tou poslednou ženou. Možno mi nikdy nestačilo, chcem viac!