Muž

Zažil som ich viac, no nikdy neboli nejakým veľkým utrpením pre ego, či pre srdce. Je iné byť odmietnutý a iné dostať kopačky od niekoho u koho máte už vytvorený ten pocit, že aj on vás miluje. * Prvý krát som dievčaťu vyznal lásku v 15ke. A nemyslite si, že cez net! To som býval na dedine a niesol jej kvety, ktoré som deň predtým kúpil v meste, skrz celú dedinu až do baru kde vypomáhala mame s obsluhou. Bolo to tak trápne, úplne všetko okolo toho, veru niekedy je možno ľahšie ísť vstrúc smrti ako sa ísť niekam vyznať z citov, teda zaľúbenia. Samozrejme, bol som neúspešný, čo by som aj chcel na prvý krát, že? :) Ale akosi ma to nezlomilo, aj som si tak trochu vydýchol, že to napätie už mám za sebou aj keď som bol z toho kúsok sklamaný. * Bolo ich dosť takých, odmietnutí, u ktorých som priam šťastný, že k nim došlo, poznajúc o aké išlo dievčatá a poznajúc aký hlúpy som vtedy musel byť, keď som sa do nich zaľúbil, či vôbec o nich uvažoval. Len do piatich dievčat na svete som bol za svoj krátky život ozaj hrozne zaľúbený a z toho so štyrmi som chodil. To jedno, to bolo asi jediné skutočné odmietnutie môjho života. Ani neprijala kvety čo som jej kúpil, cítila by sa vraj potom zaviazane. Týždeň, dva predtým sme kade tade chodili, boli sme v kine, v čajovni, prechádzali sa po parku kde mi povedala, že by chcela predávať umenie na dražbe. Ani netuším čo s ňou je, hádam sa jej vodí dobre. :)